Šesťročný chlapec, slušne a čisto oblečený. Viackrát sa pri mne zastavil. Polodlhé blond vlasy mu padali na plecia. Modré oči svietili na anjelskej tvári.
Keď dieťa žiada o pomoc, len ťažko mu niekto odmietne. A hlavne, ak ani neviete, čo sa za tou prosbou skrýva.
Pýtal si odomňa desať korún. Vybrala som z peňaženky zopár mincí a vložila mu ich do malej dlane. "A dvadsať nemáte?" Zostala som prekvapená, ako ulica naučila chlapca byť vtieravým. Aj napriek tomu som mu ešte pár drobných pridala. Bola som zvedavá kam s nimi pôjde, ale on len pokračoval v tom, čo mal prikázané. Pristavil sa pri dvojici, vošiel do kaviarne, nevynechal ani letnú terasu. Obeťami jeho nevinných rúk sa stali navonok pôsobiaci solventní ľudia.
Keď ma opäť zastavil, spýtala som sa, kde má matku. Neodpovedal. Tak som sa ponúkla, že mu kúpim nejaké jedlo. Bol obed. Nevedel si vybrať, očami by jedol všetko. Nakoniec sa rozhodol pre sladkosť. Horalkou som si získala jeho dôveru.
Peniaze chlapec žobral pre svoju matku, ktorá si za ne v krčme kupovala alkohol. Sedela tam od rána do večera, kým dieťa predávalo svoju detskú nevinnosť na námestí za desať korún. Nestarala sa, či má čo chlapec jesť, či vládze na slnku, či mu nie je zima, či sa mu niečo nestalo, ... Nie. Zaujímalo ju len to, koľko peňazí jej prinesie na alkohol. A chlapec poctivo prehováral ľudí a s každým ziskom utekal za svojou mamou.
Starali sa oň cudzí ľudia. Keď som v kaviarni čakala na stretnutie, znova prišiel. Bolo krátko po desiatej. zastavil sa pri troch stolíkoch a spokojný podišiel ku vitríne s koláčmi. Čašníčka bez slova vybrala koláč, zabalila ho a podala ho chlapcovi. S úsmevom poďakoval a vyšiel na ulicu. Keď som sa jej neskôr na chlapca spýtala, povedala, že to takto chodí každý deň. Koláče mu dávajú, lebo sa už nedokážu pozerať, ako dieťa hladuje.
Stretla som ho aj s matkou - alkoholičkou na autobusovej stanici. Upravený a čistý sa okolo nej veselo točil, kým ona bola utrápená a zostarnutá. Rifle a kvetovaná blúzka doslova viseli na jej vychudnutej postave, mastné tmavé vlasy jej dopadali na plecia. Na pravej ruke mala plechový prsteň, akúsi napodobeninu obrúčky. Hrdo chlapca držala za ruku a on veselo vykračoval popri nej. Odprevádzali starú mamu, dámu už v rokoch, slušne upravenú, v sivom kostýme a s tmavočerveným rúžom na perách. Stáli asi dva kroky odo mňa, keď som počula ako matka vraví dcére: "Je mi zle. Dám si len pivká. Tie mám rada ..."
Dcéra so smiechom matke odpovedala: "Ja mám rada len borovičku!"
Rozlúčili sa a stará pani nastúpila do autobusu. Matka so synom odišli tráviť deň zvyčajným spôsobom.
Starú pani som na druhý deň ráno videla opitú, ako sa ledva drží na nohách. V peknom sivom kostýme bola prevesená cez zábradlie pred akýmsi barom a ledva dýchala.
Aj alkohol má svojich verných otrokov. Zničil život matke aj dcére. A žiada si ďalšiu obeť. Možno aj život dieťaťa...
22. jún 2005 o 13:42
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 529x
Máte desať korún?
Stretávala som ho každý deň. Prechádzal sa pomedzi ľudí na námestí a do každej tváre vystieral vychudnuté ruky s otázkou: Teta, ujo, máte desať korún?
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(8)