Pravidelne sa pri cestovaní stretávam na staniciach s ľuďmi, ktorí ku mne vystierajú dlane a prosia o pár drobných. Takto získané peniaze majú potom zasýtiť nejedny hladné ústa.
Ráno som čakala na autobus, keď sa pri mne zastavil Jozef. Na ulici je už pár rokov. Korytnačiu chôdzu, ktorou sa kolíše, keď prechádza pomedzi autobusy, spôsobuje bolesť kĺbov. Sadá si na drevenú lavičku asi tri kroky odo mňa. Je už štvrť na osem a trochu chladno. Za privretými viečkami sa skrýva množstvo poznania. Jeho živá gestikulácia a celkom vyberané slová vzbudzujú záujem aj u ľudí. Na tvár skrivenú starobou a biedou ešte viac upozorní pravé oko zlepené hnisajúcou ranou, ktorá sa pod okom vylieva. Ovisnuté líca a tenké pery už nepoznajú úsmev.
Aj tentoraz prišeil odprevádzať ľudí. To je jeho jediná zábava. Na ulicu sa dostal v deň, keď ho prepustili z obecného družstva. Bol závozníkom. Manželka, ktorá sa nedokázala vyrovnať s tým, že rodina príde o Jozefov príjem, ho v závale zlosti vyhodila z domu. V jeden deň tak prišiel o prácu aj o rodinu. Často nocoval pred hostincom, ráno ho otváral a v noci zatváral spolu s krčmárom. Netrvalo dlho a po dedine sa rozletela správa, že je Jozef bez peňazí. A tak mu už nikto nič nechcel dať.
Jozef neberie sociálne dávky, ale nestretnete ho ani kľačať a prosiť o almužnu. Ľudia ho poznajú ako človeka, ktorý ma naporúdzi vždy pár milých slov. Za ne mu vždy radi vložia do dlane pár drobných, či papierovú dvadsaťkorunáčku.
Doobeda trávi čas posedávaním na autobusovej stanici, poobede sa túla ulicami. "Sú miesta, kde sa pre mňa nájde chlieb, ale aj jablko. Hlavne v školskej jedálni." Za tmy sa utiahne do čakárne na stanici. Dvere sa však na noc zamkýnajú a tak si starec musí každý deň hľadať miesto na spanie na inom mieste. Väčšinou spí v kríkoch alebo na lavičkách.
Keď sa pýtam, či sa neskúsi vrátiť domov, reaguje podráždene. "Ku komu, veď ja domov nemám!?" Z tašky vyberá zelenú plastovú fľašu a poriadne si z nej odpíja. Už je pol ôsmej. Husto mrholí. Prichádza autobus. Postavím sa do radu. Aj Jozef vstane z lavičky. Opiera sa o svoju bakuľu. "Vieš pripomínaš mi moju vnučku. Chvíľu som si myslel, že sa rozprávam s ňou." Tieto slová ma celkom zlomia. Neviem čo mám povedať, len sa dosť hlúpo usmejem. Týmito slovami sa lúči a odchádza prežiť svoj deň medzi ľudí netrpezlivo čakajúcich na svoje spoje.
Z okna ešte pozorujem, ako sa balonový kabát zelenej vojenskej farby pohojdáva na zhrbenej postave. Baranica mu padá do stredu čela. V pravej ruke stále silno zviera bakuľu, ľavá visí bez života pozdĺž tela a zviera zlato - čiernu igelitku. Opäť si sadá na lavičku a prihovára sa neznámemu chlapovi. Takto sa snaží skrátiť si nekonečné dni ... tým, že iným skráti chvíľu čakania na autobus.
O strechu nad hlavou ho pripravila vlastná manželka
V hmotnej núdzi sa na Slovensku nachádza viac ako pol milióna ľudí. Tento stav sa neustále zvyšuje. Život na okraji spoločnosti znamená pre takto postihnutých ľudí letné nocovanie na lavičkách v parkoch, pod oknami panelákov, v nebezpečných a chátrajúcich budovách, či v kartónových krabiciach.